Jozef Cíger Hronský sa narodil 23. februára 1896 vo Zvolene, zomrel v roku 1960 v Argentíne. Od roku 1914 pôsobil ako učiteľ, v rokoch 1917 – 1918 sa ako vojak pešieho pluku zúčastnil na vojenských operáciách na talianskom fronte. Od roku 1927 sa na dlhšie obdobie usadil v Martine – najskôr ako učiteľ, od roku 1933 ako tajomník Matice slovenskej, od roku 1940 ako jej správca. V Matici pôsobil až do roku 1945. Zaslúžil sa o založenie tlačiarne Neografia v Martine. Jej cieľom bolo šíriť slovenskú literatúru v lacných edíciách medzi ľuďmi na vidieku. Venoval sa aj zakladaniu a redigovaniu niekoľkých časopisov. V Krupine napríklad spolupracoval pri založení časopisu Hontiansky Slovák. Na jeho návrh sa uskutočnila v rokoch 1935 – 1936 cesta pracovníkov Matice slovenskej do USA za slovenskými vysťahovalcami a krajanskými organizáciami. Pod jeho vedením Matica slovenská zažívala obdobie rozvoja a prosperity. Jozef Cíger Hronský naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť.

Začínal písaním noviel a krátkych próz. Vo svojich dielach často opisuje obyčajných slovenských ľudí, často sa vracia i k spomienkam na detstvo, takže niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Do tvorby pre deti zas vkladá dobrodružstvá a učenie o kresťanskej láske. Často sa sústreďoval na historickú tematiku, no väčšinou skĺzol do oblasti legiend, hoci v jeho príbehoch vystupujú reálne postavy z histórie. Taktiež upravoval slovenské ľudové rozprávky, no vytváral aj svoje vlastné, ktoré úplne odbočujú od klasickej schémy ľudových rozprávok, ale skôr dávajú vyniknúť fantázii, humoru, ktoré vytvárajú pre deti svoj vlastný príťažlivý svet. Niektoré jeho diela vyšli v angličtine (Jozef Mak), maďarčine, češtine, poľštine (Na Bukvovom dvore) a ruštine.
Alexander Matuška – literárny vedec a kritik, účastník SNP, Hronského vo svojich textoch (okrem iného) opisuje ako autora, ktorý „predstupuje s výmyslom a ilúziou dediny (…) jeho svet – vie to sám a vieme to my – je prikrásny na to, aby nám neprišlo na myseľ, že si ním čarí niečo, čomu sám plne neverí, čomu verí viacej poeticky ako vpravde, čo však preňho znamená oporu, pevný bod v zmätkoch, lebo Hronský je spisovateľ, ktorý musí mať pevný bod.“ O Hronského hrdinoch z vidieckeho prostredia píše: „S obyčajným dedinským človekom Hronského sa nedeje nič mimoriadne, jeho údelom je všednosť, každodennosť, avšak každodennosť naplnená zmyslom. Skromný vo svojich malých radostiach a malých žiaľoch, beznáročný, uspokojuje sa (až hriešne) so svojím položením; pokladajúc ho za prirodzené a nezmeniteľné, nebaží po nijakom inom; trpezlivý a trpný, nebúri sa, pracuje, má výdrž, vie znášať a uniesť, jeho malý život je veľký schopnosťou všetko prekonať a prebolieť. I keď je netragický, má svoj diel ľudskej dôstojnosti, ba v hlbokej myšlienke autorovej jej má na svoju anonymitu práve dosť.“
Medzi titulmi, ktorých autorom bol Hronský, by sme našli desiatky próz (napr. Jozef Mak, Na Bukvovom dvore či Proroctvo doktora Stankovského), taktiež desiatky literatúry pre mládež (napr. Smelý zajko v Afrike či Janko Hraško), ale i tri dramatické diela– komédie (Firma Moor, Červený trojuholník a Návrat) alebo cestopis Slovenskou Amerikou. Z výtvarnej tvorby Hronského je verejnosti známy cyklus obrazov Zázračný život Panny Márie Lujánskej. Z hľadiska tvorby a obdobia, v ktorom Hronský tvoril ho zaraďujeme medzi predstaviteľov realizmu či expresionizmu.

Jozef Cíger Hronský mal kladný postoj k Slovenskému štátu a rovnako k politike prezidenta Jozefa Tisa. Až do smrti obhajoval existenciu a pomery v Slovenskom štáte. V súčasnosti je Hronskému vyčítaná arizácia podniku židovského tlačiara Oskara Horského, zinkografie v Žiline. Po arizácii sa stala súčasťou Neografie. Pôvodný majiteľ bol neskôr popravený za spoluprácu s odbojom.
Zreteľný je jeho negatívny postoj k povstaniu. Vo svojom poslednom románe Svet na trasovisku (1960), ktorý napísal v exile sa vyjadril: „ – Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil. To nie je možné!“
V roku 1944 ho počas SNP povstalci zatkli a uväznili. Krátko potom však bol prepustený. V roku 1945 sa presťahoval z Martina do Bratislavy, odkiaľ utiekol do emigrácie. Najskôr sa vydal do Rakúska, potom do Talianska. Po zatknutí talianskou políciou ušiel a odišiel do Argentíny. Aj napriek ťažkému začiatku však publikoval, najmä v časopisoch.
V roku 1956 sa stal predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a bol vymenovaný za čestného predsedu Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú. Rozvíjal priateľstvo so saleziánom Gorazdom Zvonickým, básnikom katolíckej moderny, ktorý ho i pochovával.
Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. V roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym, ktorý bol svojho času taktiež správcom Matice slovenskej.

_______________________________________________________________________________________________________________
Autor článku je Marek Gábrik, študent a aktivista. Na našu stránku prispieva svojimi článkami ako externý bloger.
Zdroje:
a) Literatúra
MAŤOVČÍK, Augustín: Jozef Cíger Hronský : životná dráma. Martin : Osveta, 1995. 184 s.
MATUŠKA, Alexander: Osobnosti 4. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1973. 584 s.
b) Internetové zdroje:
https://www.databazeknih.cz/citaty/jozef-ciger-hronsky-4852
https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_C%C3%ADger-Hronsk%C3%BD
Zdroje obrázkov:
Titulná fotografia: Archív Matice slovenskej
1 – https://www.leviceonline.sk/fotogaleria/image?view=image&format=raw&type=orig&id=33550
2 – citát z knihy Jozef Mak
3 – https://www3.teraz.sk/usercontent/photos/d/e/4/4-de4813d159446acbe1c3e1a5a61fa8ae39136025.jpg